Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu vodorovná

Nešťastné brhlovské poklady

PODSITNIANSKE MÁTOHY

Nešťastné brhlovské poklady

Dvaja brhlovskí gazdovia, Jano a Ďuro, sa ulakomili na poklady. Že si oni poctivou robotou, furmankami a lámaním kameňa nikdy nič nenahonobia, dievky bez vena nepovydávajú, synov bez holdov nepoženia a ani poriadne svadby im vystrojiť nebudú môcť. Valašky do rúk, kobele na plecia a hajde nočnou hodinou ku kaštieľu! Kaštieľ po tureckom pustošení len kameň a piesok, na zavalených schodoch diera do pivnice ako dlaň.

Na Jána na svitaní dieru rozkopávať začali. Pivnica pred nimi sa otvára a svoje drahocenné tajomstvá odkrýva. Komnata krásna-prekrásna, okovanými truhlicami nabitá. A v truhliciach zlata, striebra, kalichov, svietnikov a reťazí – až kopáčov turecký poklad oslepuje.

Prežehnali sa, do kobelí si dukátov nasypali, do kabaníc drahokamov ponapchávali, okolo pásov si zlaté reťaze opásali. Ďuro vraví: „Dosť, sused, veď sa pretrhneme!“ Ale Jana nenásytnosť opantáva, máli sa mu: „Bohatstva nikdy nie je dosť! Ber, kým nás poludňajšie slnko neobleje! A čohože sa bojíš? Len smrti sa načim báť!“

A to nemal povedať. Ani slnko ich neoblialo, ale ani grajciar  viac nezdvihli, lebo z kamenného múru kostlivec vyšiel. Koštiaľmi zahrkotal a hlasom záhrobným k nim prehovoril: „Smrtku spomínate, tu ma teda máte! Brali ste, čo vám nepatrilo, ale ja vám dám, čo vám patrí...“

Janovi položila svoju lebku na hlavu rieknuc: „Tebe k meninám dávam túto moju bielu hlavu! Nos ju až do života skonania!“ Ten hneď ošedivel. Ďurovi kázala zuby zaťať a založila mu železnú zámku na ústa so slovami: „Tebe dávam takú pamiatku, aby si nikdy viac ústa neotvoril a nikomu ani o pokladoch, ani o mne nič nevyjavil!“

Potom ich márnicový pach ovial a našli sa pred kaštieľom. Namiesto pokladov staré klince v kolebiach a hrdzavé reťaze okolo pásov. Jano so šedinou hlavou o rozum prišiel, deň čo deň sa do kaštieľa vracal, po schodišti blúdil, až sa raz stratil a nikomu sa viac na oči neukázal. Ďuro od hanby za kočiša do Súdoviec sa zjednal, len krumpľovú kašu jedával, čo si ju pomedzi gamby do úst zatískal, vodu chlipkal, namiesto jazykom len rukami rozkladal, slova nepreriekol, len roboty pri koňoch si hľadel. Strach išiel z tých jeho úst zamknutých, ale jeho tajomstvo nikto nikdy nevypátral. Pár rokov po smrti, keď sa mu zem na hrobe prepadla, dal jeho lebku s tým prekliatym zámkom na čeľustiach zemepán – predok grófa Šemberyho, vyhrabať, opucovať a dlho ju v súdovskom kaštieli pod sklom držal a peštianskym hosťom ukazoval.

Starí ľudia o tom viac vedeli, ale rozprávať o tom nie veľmi chceli. Len zhovorčivá starká v Kormendyho kaštieli, čo sa dodnes nad Brhlovcami vypína, vyprávali, že v pivnici je naozaj zamurovaný biely chlap, každú noc ho počuť vŕzgať po schodoch, obručami hrkotať a bláznivo zavýjať. Tie prepadnuté poklady vraj zhľadúva a za pozemským šťastím narieka. Zaverili sa, že je to pravda pravdúca a keď som sa ich spýtal, či môžu pod jednou strechou s mátohou spávať, takto sa so mnou rozlúčili: „Lakomstvo len nešťastie prináša! Čo je v zemi, do zeme patrí a nijaká mátoha poriadnemu človeku neublíži! Ale oni, nech sa len poberajú odtiaľto, lebo aj veľká zvedavosť potrestaná býva!“

Autor: Jozef Melicher (Hontianske povesti)

poklad.jpg


 

dnes je: 19.9.2019

meniny má: Konštantín

podrobný kalendár

webygroup
ÚvodÚvodná stránka