Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu vodorovná

Zvyky a tradície

POVERY V OBCI

     Medzi tunajšími ľuďmi bolo rozšírených mnoho povier a porekadiel, ktorých sa najmä staršia generácia silne pridŕžala. Medzi mladšími, najmä po skúsenostiach zo svetovej vojny sa táto viera v rôzne povery silne kolísala, najmä mužská strana sa im vysmievala. Časom, zlepšujúcimi kultúrnymi pomermi, čítaním kníh i vyučovacími prednáškami, sa v tomto ohľade mnoho zmenilo a nakoniec už týmto poverám nikto neveril. Ale, do 1. polovice 20. storočia bola táto viera silne zakorenená v zmýšľaní ľudu a pri každej príležitosti to dávali najavo.

    Uvádzam niektoré:

 

    Mladoženísi keď idú na sobáš, ich nepriatelia psa a mačku zavrznú pod koryto, aby sa títo novomanželia tak neznášali a bili ako pes s mačkou.

    Keď mladá nevesta príde zo sobášu do domu, kde si ju berú za nevestu, do prvých dvier podhodia jej metlu alebo dieťa, chcú vedieť, aká je vrtká, ako si vie tieto prekážky z cesty odstrániť. Podľa tejto jej obratnosti posúdia jej spôsobilosť.

    Ak zo závoja nevesty, alebo pera mladého zaťa niekto ukradne, pripraví im zlý život.

   Na Štedrý deň varievajú dievky pirohy. Každá dá tri do hrnca, v nich je lístok s mužským krstným menom. Keď ich naraz hodí do vody, pozoruje, ktorá vyjde na povrch prvá. Tú vyberie a aké meno je v nej, takého mena sa jej dostane muž.

    Dievka na Štedrý večer po večeri zametie izbu a smeti vyhodí pred dom, stane si na smeti a čaká, počúva, odkiaľ počuje prvý brechot psa. Z ktorej strany sa ozve prvý pes, z tej strany dostane pytača.

   Od Lucie až do Štedrého dňa možno zhotoviť stolec, na ktorý si o polnočnej omši sadne jeho zhotoviteľ do babienca. Cez omšu vidí potom všetky strigy a zlých duchov okolo oltára poskakovať. Nesmie však dočkať, kým povie kňaz posledné „amen“, ale musí sa ponáhľať pred ukončením domov, inak by ho strigy roztrhali. Na stolci musí však v tých dňoch, od Lucii až do Vianoc pracovať každý deň niečo a keď ide už na polnočnú, musí mať každý kus odevu oblečený naopak. V túto poveru ľudia veľmi dlho verili.

   Do oblátok pre statok zapekajú listy petržlenu, tieto dajú na Štedrý večer statku, aby mu strigy neuškodili.

   Tiež všeobecne verili, že duch mŕtveho, kým telo nie je pochované, blúdi po dome, a počuje, čo sa o ňom hovorí. Preto o ňom nehovorili nič takého, čo by ho mohlo zarmútiť. Keď prší, kým nie je pochovaný alebo na pohreb, to mŕtvy banuje za svetom. Na tretiu noc po pohrebe však každý nebožtík sa príde domov pozrieť, preto dávajú mŕtvemu obuv, aby ho nepichalo po ceste. Svoju prítomnosť dá najavo, vždy nejakým znamením, ako: klopaním na oblok, alebo padne obraz, praskne nábytok a podobné.

   Keď sa na niekoho hnevá žena, ktorá vie čary, chodí svojho nepriateľa „gniaviť“. Taký nešťastník máva potom zlé noci. Má pocit, ako by mu niečo ťažkého ľahlo na prsia, telom nevládze hnúť, dusí ho. To sa opakuje po viac nocí. Musí sa obrátiť na niekoho, kto pomáha zlého ducha odstrániť.

   Do dvier stavajú metlu dolu koncom, na dvere urobia tri krížiky s trojkráľovou kriedou s doprovodom rôznych odčarovacích slov a zlý duch už nemá prístup.

   Keď umierajúci nemôže dokonať, tak odložia stôl a dajú chorého na jeho miesto, tam vraj ľahšie dokoná.

   Slamu z postele, na ktorej niekto zomrel, nedajú ani do maštaľ ani do chlieva, tam by sa statku nedarilo, uhynulo by. V takých perinách, alebo na takej posteli žene rodiť nedajú, lebo by boli deti neduživé. Preto perie predajú a slamu spália. Dieťa, keď sa narodí, hodia pod stôl, aby mu vraj z očí neprišlo, totiž aby ho neuriekli. Čistec, úročník sú ochranné zeliny proti úrečeniu.

   Kikiríkajúca sliepka donáša na dom nešťastie, preto ju netrpia, ale predajú.

   Keď niekto vidí hada, ktorý práve chytá žabu, hodí do neho kameňom. Ak ho kameň trafí a had žabu pustí, dotyčný si kameň, s ktorým trafil hada, uschová, lebo s týmto kameňom, keď ho má pri sebe počas súdneho pojednávania, každú pravotu vyhrá.

   Keď sa stane, že mamička zabudne nejaký múčnik v rúre, alebo kdekoľvek inde, nedala by ho za žiadnu cenu zjesť dievke, lebo by na ňu chlapci zabudli a nikdy by sa nevydala.

   Na koniec fašiangu sa má mrviť kukurica, vtedy ju vrany, straky v lete nevyťahujú. Keď gazdiná pečie chlieb, v ten deň nesadí bôb, ani kukuricu, lebo by úrodu zničili rôzni škodcovia.

   Na deň sv. Lucie gazdiná nesmie šiť, lebo by sliepkam zašila zadok a tie by neniesli vajcia.

   Bielizeň nemluvniatok sa neperie piestom, lebo by také dieťatko do roka zomrelo.

   Niektoré staré ženy znali tiež rôzne zelinky pre liečenie, na príklad, keď malé dieťa „ z priesti kape „ je chudé, bladé a nepribýva, okúpu ho pred východom slnka po tri dni v rôznych zelinách a vodu z kúpeľa vylejú cez cestu.

   Dieťa sa vraj uzdraví.


Zdroj: Pamätná kniha Dolnie Brhlovce písaná od roku 1934,                                      Pamätná kniha Hornie Brhlovce písaná od roku 1934

Upravila:                                                                                                                          Simona Bohovicová, členka kultúrnej komisie


 

ĽUDOVÝ ODEV

     Ľud sa najviac obliekal do šiat zhotovených z domáceho konopného plátna, muži nosili košele i spodky široké, ženy a dievky „oplecká“ i „spodník“ tiež len z domáceho plátna. Vrchný odev u mužov boli čierne úzke nohavice do čižiem, krátky kabát, klobúk. Ženy mali odev tmavej farby, na hlave šatku uviazanú na babku, „krížom ručník“, čo bol znak, že je vydatá. Na tomto ešte jeden ručník, uviazaný pod bradou.

     Tento odev u starých žien a mužov sa do prvej polovice 20. storočia nezmenil, avšak mládež si obliekanie zmenilo. Dievky i mládenci z domáceho plátna ušité prádlo už nechceli nosiť najmä po svetovej vojne, keď továrenské zbožie zlacnelo.

     Dievky nosili oblek polomestského strihu, sukňu i blúzu z rovnakej látky, ani zásterku nenosili. Kým za starších čias chodili i do kostola v oplecku, neskôr už len do poľa, ba i tie si šili z kúpeného plátna alebo inej látky. Ale bez niekoľkých naškrobených bielych spodných sukieň do kostola nešli, to si nedovolili. Mali radi farby jasné, ba krikľavé, tiež prstene a retiazky na hrdlo, čo i nie zlaté. Mládenci si tiež obliekali košele mestského strihu, niektorí i s viazankou, vrchný odev sa tiež málo delí od mestského strihu, k tomu topánky alebo čižmy podľa strihu nohavíc. Tvar klobúka podľa ľúbosti.

     Zo starého kroja sa ešte niekedy objavili nepatrné pozostatky pri otvorení starej jamy, starého hrobu. Sú to ostrohy, aké v tom čase mladíci nosili. Kolieska na ostrohách boli vo veľkosti terajšieho päť korunáka československého. Milovali silný štrngot.


Zdroj: Pamätná kniha Dolnie Brhlovce písaná od roku 1934,                                      Pamätná kniha Hornie Brhlovce písaná od roku 1934

Upravila:                                                                                                                          Simona Bohovicová


 

SVIATKY

Na Mikuláša

   Zábavy v tento deň akosi zanikali. Za starých dobrých časov, chodili  mládenci preoblečení na rôzne figúry, s tvárou počernenou, s veľkou reťazou najradšej medzi dievky na priadky, kde potom nebolo žartu a smiechu koniec.

Hromnice

   Na tento deň svätili sviečky v kostole, ktoré si uschovávali a zapálili, keď hromy bili, aby do domu neudrel blesk. Tiež ju zapálenú dali umierajúcemu do ruky, aby mal posledné chvíle ľahšie.

Na Luciu

   V tento deň sa ženy sa obliekali do mužských šiat, tie si vypchali slamou, nadobudnúc tým ohromných rozmerov. Chodili večer po domoch, kde robili rôzne žarty. Každý mal jesť cesnak. Tiež na všetky dvere domu i na maštaľ sa robili s cesnakom kríže, aby zlo nemalo prístup. Večer vyšiel obecný pastier nad dedinu, tam práskal bičom, trúbil na rohu s veľkým lomozom. To vraj Luciu vyháňali.

Povery na Luciu: 

   Od Lucie až do Štedrého dňa možno zhotoviť stolec, na ktorý si o polnočnej omši sadne jeho zhotoviteľ do babienca. Cez omšu vidí potom všetky strigy a zlých duchov okolo oltára poskakovať. Nesmie však dočkať, kým povie kňaz posledné „amen“, ale musí sa ponáhľať pred ukončením domov, inak by ho strigy roztrhali. Na stolci musí však v tých dňoch, od Lucii až do Vianoc pracovať každý deň niečo a keď ide už na polnočnú, musí mať každý kus odevu oblečený naopak.

   Na deň sv. Lucie gazdiná nesmie šiť, lebo by sliepkam zašila zadok a tie by neniesli vajcia.

Na Ondreja

     V tento deň dievky triasli plot, pričom hovorili: „plote, plote, trasiem ťa, svätý Ondrej prosím ťa, aby si mi dal znati, s kým budem na takto rok spati“.Dievky na Ondreja aj slamené strechy triasli. Keď jej zo strechy spadlo zrno žita (pšenice) to značilo, že dostane mládenca; ak vypadol raž, dostane vdovca.

Vianoce

   Bolo dávnym zvykom pečenie oblátok k vianočným sviatkom, ktoré piekol vždy učiteľ – organista ľudovej školy. Niekoľko väčších žiakov vyberalo na ne po domoch múku s naučeným vinšom. Menší žiaci i žiačky už hotové oblátky roznášali po domoch.

Štedrý večer

   Pre hospodárku to bol pekný kus práce, kým všetko nachystala. Večera sa konala okolo 6. hodiny večer, keď bola nutná práca okolo domu skončená. Na súmraku trúbil obecný pastier. Rodina, každý člen čisto oblečený, sa schádzali k večeri. Gazda pred večerou, pri zapálenej svieci vinšoval: „Vinšujem Vám tieto slávne sviatky, Krista pána narodení, aby Vám dal pán Boh zdravia, šťastia, hojné božské požehnanie na zemi úrodu, pri dome príplod a Vám všetkým domácim dobrého zdravia“. Na to sa spoločne pomodlili a zasadli k stolu s bielym obrusom, na ňom bol biely vianočný chlieb, med, oblátky, z týchto dostal i statok, aby neochorel. Pod stôl kládli niekde viazaničku sena, do slamienky zrna, reťaz, sekeru a tĺk. Potom prišli na stôl pirohy makové, opekance, hríbová alebo kapustová polievka, všetko s maslom robené, pretože zachovávali ten deň prísny pôst. Ďalej orechy, jablká , hrozno, koláče. Cez večeru zapálili sviečočky na malom vianočnom stromčeku, ktorý nechýbal ani v najchudobnejšom dome. Deti po večeri išli spievať susedom i rodine pod obloky, chudobnejšie to brali radom, pretože každý ich odmenil koláčom, ovocím i peniazom. O 10-ej hodine sa odbavovala utiereň v tunajšom rímsko-katolíckom kostole, mladí išli na polnočnú do farného kostola.

Povery na Vianoce:

   Na Štedrý deň varievajú dievky pirohy. Každá dá tri do hrnca, v nich je lístok s mužským krstným menom. Keď ich naraz hodí do vody, pozoruje, ktorá vyjde na povrch prvá. Tú vyberie a aké meno je v nej, takého mena sa jej dostane muž.

   Do oblátok pre statok zapekajú listy petržlenu, tieto dajú na Štedrý večer statku, aby mu strigy neuškodili.

Starý rok

   Večera sa konala v tento posledný deň roku práve taká slávnostná, ako na Štedrý večer, len bez pôstu.

Nový rok

   Tak ako na Starý rok, i na Nový rok išiel každý do kostola, prosiť o požehnanie na celý rok. Chudobní chlapci chodili do domov s vinšom ako na Vianoce: „Vinšujem Vám tieto slávne sviatke, Krista pána obrezanie, aby Vám dal pán Boh ...“. V každom dome boli obdarení peniazmi.

Traja králi

   Svätila sa krieda a voda, z ktorej si každý načrel do fľaštičky a uschoval.  V ktorom dome bola takáto svätená trojkráľová krieda, nemal čert ani striga prístupu. Voda zase chránila dom od zlých duchov.

Fašiangy

   Cez fašiangy tu obyčajne bývala tanečná zábava, ktorá trvá do rána. Ráno sa mládenci zoberú v sprievode hudby do domov, kde majú dievky, ba berú domy poradom v každom zaspievali, tancovali a žartovali. Niekde ich uhostili, na ražeň dostali slaninu, klbásu, do koša dve tri vajcia i nejakú tú korunu. Keď obišli obidve obce, zišli sa do hostinca, kde strovili čo mohli, niečo predali a peniaze im boli na výdavky a hudobníkov. Večer tancovali zase ďalej.

Povery na fašiangy:

   Na koniec fašiangu sa má mrviť kukurica, vtedy ju vrany, straky v lete nevyťahujú. Keď gazdiná pečie chlieb, v ten deň nesadí bôb, ani kukuricu, lebo by úrodu zničili rôzni škodcovia.

Turíce

   V sobotu večer pred Turícami mali mládenci mnoho práce so stavaním „ májov.“ Každý chcel, aby jeho vyvolená mala najkrajší a preto neľutovali námahy a išli i viac hodín cesty preň. Zasadili ho do zemi, alebo len opreli o múr domu. Dievka pokladala za potupenie, keby máj nedostala. Musela ho však vymeniť, podľa hodnoty 5 -10 korunami. Na druhý deň večer potom bývala tanečná zábava, trovy ktorej sa hradili z peňazí za „máje“.

Na Marka

  V deň svätého Marka sa tu svätili oziminy. Po vysvätení ozimín, ľudia sa ponáhľali  odtrhnúť si čo len 2 – 3 stebla z neho. Tieto si doma uchránili, lebo vo svätých steblách sa skrývala veľká moc. Keď niekto dostal do tvári oheň, ochorel na inú čiastku tela, alebo zuby ho boleli, vtedy zo svätej zelinky položili na žeravé uhlíky a nezdravú čiastku tela, ba aj celého človeka týmto dýmikom okadili a človek mal vyzdravieť.

Veľký piatok

   Ráno pred východom slnka sa chodievali umývať do potoka a to najmä dievky, aby vraj boli pekné.

Žatva

   Panstvo hornobrhlovské až do rozparcelovania malo vždy viac párov žencov, boli to obyčajne mladí ľudia, medzi ktorými o žart a smiech nebolo núdzi. Vtedy sa ešte udržiavali rôzne zvyky, ale časom to všetko zanikalo, pretože pozemky panské boli rozparcelované medzi drobných zemedelcov, ktorí si  robili žatvu sami, alebo mali najviac 1-2 páry žencov. Keď prišiel hospodár na pole prvý raz pozrieť, ako ide žencom práca, uviazali mu kytičku z kvetov a klasov na rameno s vinšovaním: „Akým nás Boh obdaril, takým Vás aj my.“ Po ukončení žatvy uplietli veniec, ktorý niesli so spevom ku gazdovi. Ten, kto niesol veniec, vinšoval a potom ho obliali vodou, aby vraj zbožie na budúci rok nebolo znetlivé. Za to obliatie bol gazdom zvlášť odmenený, i ostatní boli uctení pálenkou a chlebom, prípadne i inším. Tiež dostali peňažitý dar. Žatva začínala obyčajne v prvej polovici júla. Muži kosili, ženy za nimi zbierali s kosákmi a kládli zbožie na hrste, ktoré potom znášali do snopov. Snopy sa viazali, alebo do povriesel, tiež do motúzov alebo do zbožia samého, z ktorého, ak bolo dosť dlhé, robili na rýchlo hneď na poli povriesla. Snopy znášali do polkrížov, v každom bolo 11 snopov, vrchný snop bol kňaz. Dva-dva polkríže spolu tvorili kríž. Zbožie stálo v polkrížoch na poli, až kým nebolo všetko skosené, potom sa zvážalo na humná do stohov. Pri zvážaní si vypomáhali gazdovia jeden druhému. Tiež pri mlátení si navzájom pomáhali, robotníkov na mzdu prijímali len ak nezohnali iné pracovné sily. Po ukončení žatvy a mlátenia robili gazdovia, ktorí mali žencov, oldomáš.


Zdroj: Pamätná kniha Dolnie Brhlovce písaná od roku 1934,                                      Pamätná kniha Hornie Brhlovce písaná od roku 1934

Upravila:                                                                                                                          Simona Bohovicová, členka kultúrnej komisie


 

SVADBA

     Keď sa mládenec s dievkou dohodli, požiadal i rodičov o jej ruku. Ak dostal priaznivú odpoveď, prišiel i so svojimi rodičmi, aby jeho žiadosť opakovali. Po vzájomnom dohodnutí bývala malá hostina. To sú konačky.

     Potom išli mladí k farárovi. Medzi ohláškami chodili na učenie k farárovi a konali sa prípravy k svadbe. Takmer na žiadnej nechýbala hudba, ak jej nebolo, povedali že je to „kar“. Každá svadba bola v tichej dedinke udalosť, ktorá vzrušila celú obec. Najmä ženské pohlavie vydržalo čakať na svadobčanov celé hodiny.

     Už niekoľko dní pred svadbou mali kuchárky napilno, najmä posledné hodiny sa usilovne pieklo, varilo pre pozvaných. Družice i družbov si povolávala nevesta i mladý zať osobne. Družice pomáhali okolo kuchyne, kým družbovia niekoľko dní pred svadbou s ovenčenou družbovskou palicou chodili povolávať príbuzných i známych s takýmto naučeným predslovom: „Slovutní a mnohovážení páni priatelia, skazujen ván peknú poklonu, že si Ján Ondrík sám sebe zaumieniv svoj stav mládenský zmeniť a do stavu manželského stúpiť. Tak ale že si to sám od seba začať ani dokonať nemôže, ponajprv opiera sa na milého pána Boha a poton na vás, úprimných priatelov, aby ste mu v tejto veci na pomoci boli a budúci deň 24. apríla do chrámu Pána sprevadili a tam pri jeho premienaní mládenského stavu prítomní boli. A keď sa nám pán Boh šťastlive z chrámu Pána pomôže navrátiť do jeho poctivého príbytku, že sa ván chce zo všeckýn dobrýn odslúžiť. Kázali vás nastokrát pozdraviť, aby ste ich v tejto veci neráčili odporovať“

     V deň svadby chodili družbovia ešte raz upozorniť všetkých povolaných, aby sa na svadbu dostavili. Nevesta i mladý zať povolávali svojich príbuzných do svojho domu. Tí, ktorí išli na svadbu, doniesli so sebou alebo poslali vopred sliepku alebo kohúta, cukrovinky a tiež tortu, ba pred svadbou, keď sa vo svadobných domoch piekli koláče, doniesli syra, masla, mlieka, maku, vajec atď. A to i takí, čo na svadbu povolaní neboli. Samozrejme, to sa potom zase oplácalo, keď iný robil svadbu.  

     Keď boli svadobčania všetci zídení, starejší sa nahlas pomodlil a zasadli k obedu. Po obede zase starejší odoberal mladého zaťa od rodičov, ďakujúc im za výchovu a žiadal ich požehnanie. Na to išli s hudbou v čele pre mladú nevestu. Tu bolo zase úlohou starejšieho dlhou rečou prosiť nevestiných rodičov o ženu pre mladého zaťa. Starejší hovoril: „Poviedav všemohúci Boh služobníkon svojin, aby stráž mali a keď príde pán, na dvere zaklope, aby mu s redosťou otvorili. Služobníci stráž držali, sviece in horeli, a keď prišov pán, na dvere zaklopav, s radosti mu otvárali. Tak z príkladu toho aj my prichádzame do príbytku vašeho a klopeme na dvere vaše, či nás ksete prijať, keby ste nám ráčili odpovedať“.

    Rodičia dievkini ich prijali a starejší s húfom vstúpil do domu, kde vypýta zase ju od rodičov na sobáš takto: „Slovutní a mnohovážení páni priatelia. Máme príklad, že ako niekedy Dobijas cestu konav aj s andelom Rafaelon, tak keď prišli do mesta Agbatan, starali sa, že kde dostanú hospody. Anjel Rafael riekol mladýmu Tobiasovi: „vojdime príbuznýmu nášmu Raguelovi, ten má dcéru jedinú menom Sáru, buden ti mluviť o ňu, že by ti bola za manželku daná, ale mladý Tobijas sa nad tým ulakol, lebo počuv o dcére, pri ktorej už 7 mužov zamorduvanô bolo skrze diabla zlého, takže sa von obáva, že by to nešťastie aj naňho neprišlo, ale mu odpovedal andel, že by sa toho ništ nebáv, lebo že dcéra Ragelova jemu pod dielom pripadá za manželku zato, že sa bojí Boha. Tak vošli Raguelovi a ten ich prijal privetive a riekol potajme manželke svojej. Jak podobá sa mládenec tento príbuznému nášmu Tobiášovi. Za nejaký čas mlčav, potom opýtav sa ich: Odkiaľ ste bratri? Andel Rafael odpovedal: Zo synov Jefetali zajatí do Ninive. Hneď sa doptával Raguel: zdravý je a živý je starý Tobias? Odpovedal andel: Rafael zdravý je a živý je, von je otiec mládenca tohoto. Tak padov Raguel na krk mladýmu Tobiasovi, plakav a riekov archa: „dobrýho a poctivýho oca syn si“. A hneď zabiv Raguel škopca a pripraviv pokrmu mnoho a ponúkali mladýmu Tobiasovi: Jec a pi, buc veselý. Ale mladý Tobias neksel jesť, ani piť, že počím bymu Raguel dcéru jeho za manželku neprisľúbil, ale Rafael sa nad jeho žiadosťou ulakov a riekol: synovia moji milí pri boku mojej dcéry už 7 mužov zamorduvanô bolo skrz diabla zlého a vy ste z pokolenia môjho, tak sa obávan, že by toto nešťastie aj na vás neprišlo. Ale oni odpovedali: my sa toho ništ nebojíme, lebo my silne veríme v Boha všemohúceho, andela svätého, že budeme ochránení od diabla nešľachetného. Tedy pojav otec dcéru za ruku a podav mladýmu Tobiiašovi za manželku. Matka jej riekla: milosrdný Boh, daj ti už raz radosť v najlepších vecách tvojich. Tak mnohovážení priatelia z príkladu toho aj my konáme cestu našu a prosíme Boha všemohúceho, že by cestu našú šťastlivú a zdarlivú ráčil učiniť. Tak prosíme a mluvíme a ešte mluviť budeme, keď len dcéra vaša kse s mužon týmto ísť a jemu za manželku daná byť, keby ste hu k rukam našín doprevadiť račili.“   

     Mladá nevesta nebola prítomná, tú obliekali do svadobných šiat v inom dome a priviedol ju družba až po pýtaní so slovami: „Milí priatelia! Gdiť bolo ráno, zavolali rodičia Rebeku svoju a pýtali sa jej, zdališ pójdeš s mužon týnto Elilazaren, ona odpovedala, že pôjde. Tak ja služobník na žiadosť vašu ju privádzan a do rúk vaších hu oddávan, aj vy pán starejší príjmite hu z mej ruky.“ Potom mladá nevesta pristúpila k svojmu vyvolenému, starejší ju tiež odoberal od rodičov, ktorí jej žehnali. Prvá družička doniesla mladému zaťovi pozlátený rozmarín a obyčajne vyšívanú bielu vreckovku s niekoľkými slovami, čo ženích s poďakovaním prijal a obdaril družicu peňažitým darom. Družica hovorila reč, „vinš“: „Mnohovážení priatelia! Máme príklad, že ako nekdy syn Boha všemohúceho na horu Kalváriu ťažký kríž niesol a keď sa na jeho čelo pot vyraziv, žiadon sa nad nim nesmilovav, len židovka Veronka z hlavy šatku sňala, utrieť tvár Kristovu dala a na tej šatky tvár Krista zostala, židovka Veronka tak svätou zostala. Tak z príkladu toho milý ženichu, aj táto tvoja budúca manželka sa na tie časy rozpomína, že keď ty v potu tvári svoj chlebík vyhľadávať budeš a keď sa ti na čele pot vyrazí, s touto šatkou že by si si utrev, s týmto perečkon sa ti vďačí, aby si to od nej vdačne prijav a sa mu tešiv a raduvav.“ Družica podala zaťovi šatôčku a rozmarín mu pripla na kabát.  

     Po skončení tohto „pýtania“ uctili všetkých prišlých hostí z domu ženícha, na čo sa išlo s hudbou, spevom a výskaním do kostola. Cestou sa rozdávali koláče, víno alebo pálenô. Po skončení cirkevných obradov išiel celý sprievod s mladomanželmi k domu, v ktorom budú cez svadobnú hostinu, svadobčania sa však zase rozdelili podľa toho, z ktorého domu boli volaní. V dome, buď nevestinom alebo ženíchovom, kde už naďalej mal mladý pár žiť, sú tiež prítomní i na svadobnej hostine. Po príchode z kostola zapreli pred mladými dvere, tu bolo zase úlohou starejšieho vstup vymôcť. Vojdúc dnu boli privítaní a uctení, prípadne, ak nebol obed podávaný pred sobášom, dával sa teraz. Pridúc domov už zosobášení starejší povedal reč: „Poviedav všemohúci Boh služobníkom, aby stráž mali a keď príde ženích na dvere zaklope, aby mu s radosti otvárali. Tak z príkladu tohto aj my prichádzame z cesty našej ďalakej s radosťou, s muzikou a klopeme na dvere vaše, či nás ksete prijať, keby ste nám ráčili odpovedať.“ Pustili ich do príbytku, kde starejší opäť hovoril reč (vinš) zo života Tobiasa, ako ho rodičia vďačne prijali, keď sa zdravý navrátil so ženou z ďalekej cesty. Rodičia sa tešili so svojimi mladoženíchmi. Hostí umiestnili okolo stolov a prinášali sa jedlá a pijatika. Ak bolo hostí veľa, týchto si svadobní rodičia na dvoje podelili tak, že ženíchovi hostia boli u neho a jej boli v dome jej rodičov.

    Pretiahlo sa to obyčajne do večera, na čo sa porozchádzali. Mládež išla s hudbou do krčmy, kde tancovali asi do 10. hodiny večer. Vtedy sa zase zišli do svadobných domov k slávnostnej večeri. Nasledovala večera, ktorú predíde reč starejšieho zo života Tobiasa ako ho starý Tobias zhostil, keď si syn jeho z ďaleka priviedol Sáru, dcéru Raguelovu za manželku. Po reči všetci vstali a pomodlili sa „Otče náš“. Na stoloch plno koláčov k tomu pálenka. Po spoločnej modlitbe nosili družbovia a družice polievku na stôl, prvá misa bola kladená pred mladý pár, pričom družba vinšoval: „Milí naši svadobní hospodári ináč rodičia učinili synovi svadbu a oni hodnoverných priatelov povolali, pri tom, čo im pán Boh požehnal, máličko pokrmu a nápoja pred vás predkladajú, aby ste to od ních vďačne prijali. Amen.“ Na to prišiel na stôl mäso slepačie, varené, pečené, bravčové, kapusta a napokon ryžová kaša s drobkami. Pri každom novom jedle družba vinšoval napríklad:

Pri kuracine: „Bola sliepka bola masná, ale bola samopašná, keď sletela dole s pántu, hneď robila velkú šantu. Keď gazdiná kašu varila ona jej v obloku sedela, akby jej s nej nebola dala, bola by jej hrnce, miske pobila, nielen hrnce miske, ale aj ranice, lebo mala besné srce chudákovi súsedovi obzobala bôb cukrový a chudinej súsede, obzobala mrkvu, zeler a čo lepšie obzobala a to horšie tam nechala, svoj život si oželela, sama do hrnca sletela, kuchárke hu uvarili, aby ste ju vy užili.“

Pri pečienke: „Sem sa svadobní havrani, kto len môže z každej strany, trhaj, mykaj od koštiala smele, však máš kusiská celé. Ale odpustite pán starejší, myslev som si, že son ja pán najmudrejší, a ja son lem družba, iste na rok buden to čo vy ste. So mňa bude pán starejší a z vás bude lotor starý, budete vartuvať kukurice aj zahrady.“

Pri kapuste: „ Milí priatelia, hádajte čo som ván doniesov, kapustu son ván doniesov, z ostrihomských vrchov son ju doviezov, po dva zlatý sme cent brali a deväť sme za furmanku dali. Slaná je, masná je, komu pustí dobre drahne, nak si aj k misky priľahne.

Pri nosení kaši, si vyberali kuchárky na popáleniny, ktoré si vraj utŕžili pri chystaní jedál. Mladý pár jedol z jedného spoločného taniera. Po kaši sa dali na stôl koláče a cukrovinky, potom torty, mrváne. Radostníky, tieto si prítomní rozdelili medzi seba a každý si svoj diel odniesol domov. Radostník - koláč to ohromných rozmerov na piaď vysoký – sa piekol vždy v dome nevesty. Ak po sobáši býva nevesta v mužovom dome, musí tam byť i cez svadobnú hostinu a ta zanesú družbovia i družice radostníky i s ratolesťou. Ratolesť – mladá jedla ovešaná umelými kvetmi z papieru, na vrcholku holubička upečená z cesta. Radostník, ktorý bol určený pre mladý pár, bol plný umelých kvetov.

     Tieto kvety robili družice pred svadbou u nevesty. Taktiež pozlácali rozmaríny pre svadobčanov mužského pohlavia, ktoré potom rozdali medzi svadobčanov, ale každý sa musel odmeniť peňažitým darom.

     Ratolesť i radostník kládli pred mladý pár a družba vinšoval: „Máme príklad ako niekedy Noe patriarcha vypustil holubicu z korábu svôjho, ktorému ale priniesla zelenú olivovú ratolesť utŕženú v ústach svojích. Tak mnohovážení priatelia aj táto naša mladá nevesta sa rozpomína na túto ratolesť. S radosťou pred vás predkladá a prosí to od vás, že by ste to od nej príjať vďačne ráčili.“

      Zhotovovanie kvetov i prinášanie ratolesti za nevestou poslednú dobu prestávalo. Miesto toho posielali za nevestou torty, bábovky i mrváne. Zábava po večeri sa rozprúdila znova, stoly vyložili von a tancovalo sa do bieleho rána, ba i ďalej. V takých chvíľach sa zabúdalo na denné starosti a každý sa oddal zábave podľa chuti. Samozrejme nechýbali ani rôzne žarty, ktorých sa zúčastnili mladí i starí.

     Pred ránom nevestu odviedli do niektorého blízkeho domu a tam ju ženy „zavili“ . Dostala čepiec. Veniec so závojom dali najstaršej družičke, ktorú najprv doviedli pred manžela, či by ju nezamenil za svoju. Ak nepristal k nej, družba doviedol jeho pravú žienku, s týmito slovami: „Mnohovážení pani hostia, či vidíte aká je naša mladá nevesta. Na zelenej lúke kopa sena, včera bola dievka, už je žena. Ej žena, žena pod čepcom, už na dievke nepohodí ani plecon, čo je ona sama rada, že sa ona s mužom skladá. Ej, je to aj nevesta, dočkajte mnohovážení hostia, nak len tí hudci zahučia, podkovami zahučí, že vás všetkých ohluší. Všetko dobre, všetko spravín a na jar sa hneď oženín.“ Nato mladý muž objal svoju žienku a zatancovali si. Potom mladý pár ponúkal prítomných radom zákuskami a sladkou pálenkou.

A zabávali sa zase ďalej.


Zdroj: Pamätná kniha Dolnie Brhlovce písaná od roku 1934,                                      Pamätná kniha Hornie Brhlovce písaná od roku 1934

Upravila:                                                                                                                          Simona Bohovicová, členka kultúrnej komisie


 

POHREB

     Rímsko-katolícke pohreby sa odbavovali obyčajne doobeda i s omšou. Okrem cirkevných obradov a piesní, musel vždy organista spievať odobierku, v ktorej sa mŕtvy lúči od duchovného otca, od svojich najbližších príbuzných, susedov i známych a každý si považuje za poctu, keď je v odobierke spomínaný.

     Ukážka odobierky:

1.). V Kristu shromaždení, priatelia a známí

Boh Vás sem priniesol k môjmu odobraní.

Bo prišla tá chvíla, v ktorej už musím ísť

A do matky zeme telo moje vložiť.

2.) Však ale s radosťou, opúšťam svet márny

V ktorom je rozličná bieda a trápení.

Včul ale som sa už všetkého zbavila

A len chcem vyhľadať môjho spasiteľa.

3.) Ó môj Svoritelu, už som dokonala.

Jak si mi nariadil, beh môjho života.

Sedemdesiaťštyri rokov som prežila

Pokým včasný život môj som dokonala.

4.) Včúl ale ponajprv, ó môj Spasiteľu

K Tebe sa utiekam, jedine k tej tváry.

Tys mňa obdaroval s dušou nesmrteľnou,

Ktorú prosím vezmi pod svätú ochranu.

5.) Prvá povinnosť má jesť už s Bohom dati,

Keď s duchovným otcom mám sa rozlúčiti.

Ďakujem teraz Vám za vše unování

Prajúc Vám srdečne tiež korunu slávy.

6.) Teraz pristúp ku mne, synu Anton milý.

Tiež aj s Tvou manželkou, v tej poslednej chvíly,

Ďakujem Vám verne, za vše unovanie

S Bohom ostávajte, dietky moje milé.

     Odobierka  je vzatá zo zbierky bývalého tunajšieho učiteľa-organistu,  Martina Vágnera.

     Pohreby evanjelických cirkevníkov odbavoval farár z Čankova. Za vykonané obrady mal dostať podľa starej zmluvy 170 zlatých, to však prevtedajšie pomery nestačilo a cirkevníci sa odmeňovali podľa majetnosti. Tiež povoz boli povinní dať. Pohreb sa konal obyčajne odpoludnia. Kantor tiež prišiel  z Čankova. I tu bolo okrem cirkevných obradov zvykom v odobierke lúčiť  mŕtveho so svetom, odobierka sa však nespieva, iba odrieka.

     Hrob kopali vždy najbližší susedia a známi nebohého, nikdy nie niekto z rodiny. Tí samí niesli i truhlu, púšťali do jamy a urovnali hrob. Ak zomrel mládenec, niesli ho kamaráti, ak dievka zase jej priateľky. Každá táto dievka, alebo mládenec, ktorí niesli truhlu, dostali biely ručník, uviazaný za jeden roh k ramenu, bol to znak, že niesli slobodného. Ručník potom dostali na pamiatku. Po pohrabe býval „kar“. Na túto hostinu boli povolaní všetci príbuzní, nosiči, hrobári, slovom ktorí mali s obstarávaním pohrebu nejakú prácu.


Zdroj: Pamätná kniha Dolnie Brhlovce písaná od roku 1934

Upravila:                                                                                                                                                      Simona Bohovicová, členka kultúrnej komisie


 

VZDELANIE A KULTÚRA

     V tomto ohľade sa pomery potešiteľne zlepšili, v prvej polovici 20. storočia analfabetov medzi mladšou generáciou vôbec nebolo, iba medzi starými ľuďmi boli takí, čo čítať, písať nevedeli. Niet sa čo diviť. Maďarskí utlačovatelia sa starali sa iba o to, aby vtĺkali ľudu maďarčinu, ale o skutočné vzdelanie nestali. Boli tomu tiež príčinou nemožné pomery a ťažký život učiteľov na spoločnej škole rímsko-katolíckej v Horných Brhlovciach, keď učiteľ, nemajúci pevného platu, ktorý by ho existenčne zaistil, musel sa chytať všemožnej práci.

     Dieťa chodilo do školy jednu až dve zimy, od novembra do apríla a to len kedy práve chcelo. Učiteľ nemohol voči deťom prísnejšie zakročiť, aby si nerozhneval jeho rodičov, od ktorých dostal plat a stravu. Bol od nich závislí a musel sa podľa toho riadiť.

     O divadle, alebo kurze ani nepočuli. Knižnicu nemala ani obec, ani škola. Divadelné predstavenie boli neskôr zavedené pod vedením hornobrhlovských pánov učitelov. Prvé ochotnícke divadelné predstavenie bolo hrané roku 1922, mládežou z obidvoch obcí. Nacvičil ho vtedajší pán učiteľ Anton Gallas. Do tej doby nevidel tunajší ľud niečo podobného, hra sa pekne vydarila a obecenstvo bolo nadšené. Pán učiteľ Gallas sa pričiňoval a cvičil mládež i školské deti viackrát počas svojho pôsobenia v obci. Odišiel však o 3 roky na iné pôsobisko a tu zase nebolo niekoľko rokov učiteľa, iba nedostatočne vzdelaní výpomocní učitelia, ktorí nemali pre podobné veci porozumenie.

     Učiteľ s odborným vzdelaním sa dlho neudržal na cirkevnej škole pre nedostatočný plat a neupravené pomery. Až v roku 1931 bolo rímsko-katolíckej cirkvi bola škola odobraná a škola zostala obecná a naďalej spoločná pre obidve obce.

     Od príchodu pána správcu-učiteľa Jána Weissa sa školské i kultúrne pomery obcí značne zlepšili, pretože ako výborný pedagóg a človek milujúci svoj ľud im vedel porozumieť a snažil sa ich všemožne povzniesť. Boli usporiadané divadlá, kurzy, spevokol, rôzne štátne sviatky boli pekne oslávené jeho zásluhou. Ľudia sa na tieto slávnosti, predstavenia tešili a javili o ne veľký záujem.


Zdroj: Pamätná kniha Dolnie Brhlovce písaná od roku 1934

Upravila:                                                                                                                          Simona Bohovicová, členka kultúrnej komisie


 

KRST MLÁDENCOV

     Chlapci, dospievajúc k 14. roku, mohli byť považovaní za mládencov, avšak musel sa dať pokrstiť. Takýto pokrstený mládenec smel už do krčmy, na tanec i k dievkam na vohľady.

   Krst sa uskutočňoval tak, že si mládenec vyvolil niektorého muža za krstného otca, ktorého i s ostatnými už pokrstenými mládencami povolal do krčmy, kde platil 2 – 3 litre vína, toľko dal i krstný otec. Tiež mládenci, účastní tejto slávnosti, platili niečo pre spoločnosť. Obyčajne ešte ten večer zaviedli novokrsteného mládenca k vyvolenej dievke na vohľady.

    Potom krstný otec zavedol svoje krstniatko ku krstnej matke. Touto mohla byť barsktorá dievka, bývala to však zväčša len tá, ku ktorej krstný syn prechovával lásku, tu požiadal na takúto hodnosť. Keď ona prijala toto veľké vyznamenanie, dávala mu školu, totiž poúčala ho, kedy a ako má chodiť na vohľady atď. Ak všetky prikázania a pravidla dievkine zachoval, mohol k nej chodiť, inač ho vyhostila. Keď si ho i dievka zamilovala, z návštev bol skutok, zobrali sa, zosobášili.


Zdroj: Pamätná kniha Dolnie Brhlovce písaná od roku 1934

Upravila:                                                                                                                          Simona Bohovicová, členka kultúrnej komisie


 

CIRKEVNÝ KRST

     Odbavovali sa v tichosti. Keď sa prišlo z krstu, uhostili krstných rodičov. Dieťa dostalo do vankúša podľa možnosti 20 – 100 korún, vraj aby nebolo chudobné.


Zdroj: Pamätná kniha Dolnie Brhlovce od roku 1934

Upravila:                                                                                                                          Simona Bohovicová, členka kultúrnej komisie


 
Páči sa Vám naša nová stránka?
 
 
89

 
 
0

 
Chcete stavať máj?
 
 
68

 
 
 
2

 

dnes je: 24.4.2017

meniny má: Juraj

webygroup
ÚvodÚvodná stránka